Príbeh dojčenia od Klaudii

Klaudiin príbeh nám ukazuje, akú silu a hodnotu má príprava na dojčenie už pred pôrodom a aká je dôležitá materská intuícia. Príbeh plný lásky, nehy a zároveň aj potrebného nastavovania mantinelov, aby bol pri dojčení každý spokojný - aj dieťatko  a aj maminka. A tak je to ideálne.

Náš dojčiaci príbeh začal už v mojom detstve, keď som ako dievča mala možnosť vidieť dojčenie v našej rodine. Môj mladší brat bol dojčený vyše dvoch rokov a tiež neskôr bratranec a sesternica a iné deti v rodine. Toto bol skutočne pevný základ v mojej mysli, že dojčenie je súčasť starostlivosti o bábätko. Aj keď tam boli aj fľašky a cumlíky, vtedy som to neanalyzovala.

Keď som otehotnela moja predstava o dojčení sa začala meniť a to najmä o dĺžke trvania tohto procesu. V skratke by som to napísala takto: v prvom trimestri som tvrdila, že minimálne rok. V druhom trimestri som tvrdila, že minimálne dva roky. A v treťom trimesti som tvrdila, že minimálne tri roky a ideálne do samoodstavenia.

Našťastie som, ako tehotná čítala aj Mamilu, nielen komerčné reklamou preplnené stránky. A tam som sa dozvedela o Bondingu o dotepaní pupočníkovej krvi a pod. Teda pripravila som sa na pôrod a na to, že budem dojčiť. Aj keď teraz by som sa zhodnotila, ako nepripravená prvorodička, výsledok nasvedčuje tomu, že to stačilo.

Môjho syna som si vypýtala hneď po narodení na brucho a chvíľku mi ho aj nechali (pár minút) a stihla som si ho v tom čase priložiť na ľavý prsník.... už si to nepamätám, ale mám fotku ako dôkaz. To bolo naše prvé dojčenie, alebo skôr pokus :D potom, ako ho obliekli a všetky tie veci okolo mňa som sa naňho mohla dívať ako ležká a vyplazuje na mňa jazýček z postieľky. Vtedy som nevedela, že je to signál, ,ala, hľadám didu.

Keď ho sestrička už chcela vziať na novorodenecké, tak som ju zastavila, že ešte sa nedojčil. Tak mi ho priložila a veľmi nepríjemne mi stláčala bradavku a jemu líčka. To si pamätám dodnes. Ten šok, čo to tá žena vôbec robí? A ako? Zostala som paralyzovaná a už si nepamätám ako to celé pokračovalo. Viem že šomrala, niečo v tom zmysle, akože ešte nemám mlieko, alebo čo.

Okolo pobytu na novorodeneckom oddelení sa nebudem vyjadrovať, len čo sa dojčenia týka. Jedna sestrička, tá z tých milých na druhý deň ráno mávla nado mnou rukou, že: jáj vy ste taká bio matka vám netreba nič ukazovať. Mlieko tieklo potokom, teda umývadlom a veľa. Malý pil a veľa. Prvé dni boli veľmi bolestivé, keď sa mi púšťalo mlieko, ale môj drobec dobre papal, priberal a všetci sa tešili. Nebolo čo riešiť.

Prišli sme domov a ja som už bola taká zblbnutá z tých pravidiel a inštrukcii, že som mala nastavený budík na každé dve hodiny aj v noci, lebo veď tak mi nakázali. A tak som najprv prebalila, potom nakojila a potom zaspala a potom znova. Po prvej noci mi vraví muž, že toto nie je normálne, že na tom niečo nie je v poriadku. A tak som vypla budík a začala intuitívne robiť čo bolo treba. Drobec prespal veselo aj 5-6 hodín. Ale moje bradavky začali bolieť a nadmerné množstvo mlieka ma unavovalo... od prvého dňa som odstrekovala, lebo som dostala dobre mienenú neodbornú radu, že tak predídem zápalu. Tak som si ho sama vyrobila.

Ešte v šestonedelí som prekonala zápal. Poležala som si 3 dni v posteli s horúčkami nad 39 a bolesťou na akú nikdy nezabudnem. Zápal prešiel a ja som sa tešila že pampúch je dobrý jedák aj keď som mala problémy s bolestivými popraskanými bradavkami. Nejako sa to časom ustálilo samé, teraz by som už vedela, že to bolo zlou polohou bábätka na prsníku.

Tvorba mlieka na primerané množstvo sa ustálila až po roku, keďže som stále mala strach zo zápalu, sem tam som si odstriekavala mliečko aby nebolo náhodou navyše.

Jediný prvý a posledný štrajk som zažila, keď mal pampúch 4-5 mesiacov. Začala som používať dudlík. Ale keď som videla, že je nervózny a môj prsník ho nedokáže ukľudniť ani uspať, tak som cumlík odložila a neskôr vyhodila. Zaviazala som si ho do šatky naholo a klokankovali sme dva dni koľko som len vedela a bolo po štrajku. Zase som vedela moje dieťa utíšiť a uspať prirodzeným a pre mňa naplňujúcim spôsobom.

Dojčila som ho na požiadanie do dvoch rokov. Potom sa tak nejak prirodzene vo mne ozvalo, že a teraz nie. Úplne si pamätám tu vypätú situáciu v kuchyni, ako prišiel, že chce ,didu, a ja nahnevaná som mu po prvý krát povedala NIE. Už neviem prečo som sa hnevala, ale pamätám si to zúfalstvo v jeho tváričke. Ten plač. Bol to pre neho šok a hlavne som mu odmietla jeho najzákladnejšiu istotu. Tak som sa po chvíľke spamätala a išla som si s ním ľahnúť a nakojiť ho. Vtedy som pocítila aké je to upokojujúce aj pre mňa, ako sa dívame jeden na druhého a ako prúdi láska medzi nami.

A tak sme pokračovali ďalej. Už som mu zvykla povedať, že teraz nie až neskôr a niekedy to bral v pohode a niekedy musel proste vydržať. Do jeho troch rokov to bolo také ako na hojdačke, ale ešte vždy mi to robilo radosť a potešenie a cítila som sa pri tom dobre.

Po tretích narodeninách sa to kúzlo začalo vytrácať a mne to stále viac prekážalo a aj keď racionálne som si hovorila, že mu dávam to najlepšie, pocitovo som už trpela. Asi pol roka som to všelijako ladila a nastavovala, aby mi to vyhovovalo. Lepšie povedané aby som vyhovela jemu a ja aby som čo najmenej obetovala. Postupne som to začala vymedzovať na stále menšiu frekvenciu. Mali sme akoby režim, že večer, v noci, nad ránom a na obed. Potom som vynechala na obed a potom som zhodnotila, že ráno resp. nad ránom mu nechám jedno dojčenie, kedy aj ja takmer spím. Všetko sa to vyvíjalo, tak prirodzene ako som to cítila. Ja nie som organizovaný typ. Skôr nechávam veci plynúť a preto keby sa ma cez leto spýtate, do kedy asi budem dojčiť, povedala by som, že asi 4,5 roka možno naveky :D, ale nestalo sa.

Mala som plodné dni a také citlivé bradavky, že aj podprsenka ma tlačila a pri predstave na dojčenie som mala husiu kožu. Tak som synátorovi 3roky a 10mes oznámila večer pred spaním, že ráno, keď sa zobudíme mu nedám didu. Poplakal si trošičku a aj na druhý deň si pomrnčal. Ale potom o pár dní som mu v takej nežnej chvíľke ponúkla a on sa tešil a zhodnotil, že už je pokazené mliečko. Tak skúsil druhú, že tá je tiež pokazená, ale nevadí. A tak sem-tam raz za týždeň, alebo za dva ochutná, pomojká a ohodnotí....

Som neuveriteľne vďačná za to že som ho mohla dojčiť, tak dlho, tak často a tak plnohodnotne a s láskou. Ďakujem za každú chvíľu, kedy som ho mala v náručí a bez slov som mu vyjadrovala, že ho milujem. Ďakujem za každú predojčenú chorobu a virózu, lebo vtedy pil len moje mlieko a spal nahý na mojej hrudi a to bolo najmagickejšie, najživočíšnejšie liečenie materinskou láskou.

A ešte sa chcem poďakovať za Podporky dojčenia. Za užitočné informácie z Mamily, ktoré mi vždy pomohli, keď prišiel nejaký problém. Za túto skupinu a za ľudí, ktorých som spoznala vďaka dojčeniu.