Príbeh dojčenia od Joji

Tento príbeh je krásnym príkladom toho, ako osobná sila matky a jej odhodlanie, dokáže prekonať prekážky a dosiahnuť vysnívaný cieľ. Presne, ako to zhrnula Joja: pri dojčení je dôležité veriť svojmu telu. A sebe. A dieťatku.

Môj príbeh začnem tým, že som nikdy nebola ten typ ženy, ktorý vedel odjakživa, že chce byť matkou. Aj preto ma aj samu prekvapilo, čo všetko vo mne je. 

Keď som zostala tehotná bola som akurát viac v kontakte s mojou spriaznenou dušou, kamarátkou zo strednej, s ktorou som zdieľala vždy podobný pohľad na svet. Práve ona a jej entuziazmus a zanietenie pre všetko prírodné a prirodzené ma priviedol ku dojčeniu. Keďže aj ona v tom období túžila po dieťatku /netušila, že už vtedy sa jej želanie splnilo a svoje prvé dieťatko nosí už pod srdcom:)/ tak mi rozprávala o tom, ako plánuje dojčiť a vôbec o všetkom, na čo sa už nesmierne tešila. Tým aj mňa strhla a dodnes som jej vďačná aj za sebavedomie, ktoré ani neviem ako preniesla na mňa. Lebo si dovolím tvrdiť, že pri dojčení je dôležité veriť svojmu telu. Veriť, že príroda vie, čo robí a nenechať sa znechutiť a otráviť okolím. 

Takže počas tehotenstva som už bola rozhodnutá, že budem dojčiť. Nebolo to také jednoduché, ako som si predstavovala. Pri pôrode som mala komplikácie a môj syn bol odomňa hneď odobraný do inkubátora. Nepriložili mi ho, len mi ho ukázali na pár sekúnd, už zabaleného ako kuklu. Vtedy som ešte netušila, že som mala viac bojovať o to aby mi bol syn priložený. /ale to je iný príbeh/.

Na šestonedelí sme strávili desať dlhých dní a počas nich bol môj syn takmer stále preč v inkubátore alebo pod lampou. Napriek tomu som robila všetko, čo som vedela aj čo som sa dočítala v letáčikoch o dojčení. Bolo to tam celkom pekne popísané, takže som si odsávala mliečko ako šlo a nosila sestričkám. Mlieko sa mi celkom pekne púšťalo, v tom problém nebol. Ten nastával vždy , keď som si chcela malého prikladať. Táto nemocnica sa síce pýši tým, ako vraj podporujú dojčenie, ale je to skôr póza ako skutočnosť. 

Takže z nemocnice sme odchádzali síce plne dojčení ale so zlým prisatím. Dojčila som cez klobúčik, ktorý bol veľký a nevhodný a až neskôr som sa dozvedela, že napriek tomu treba častejšie prikladať dieťatko priamo na prso, inak sa mliečko stráca.

Dojčenie doma mi spôsobovalo veľké problémy, mala som ragády. Povedala som si dosť, veď dojčenie nemá bolieť a popri liečení pŕs som napriek bolesti a problémom s prisávaním, pokračovala a hľadala riešenia ako to napraviť. 

Keď už som nevedela, čo robiť, poradila som sa s tou mojou kamarátkou, ktorá ma na dojčenie "namotala" a tá mi poradila laktačnú poradkyňu. Tej som zavolala, ale hrou osudu bola chorá, nemohla prísť ale cez telefón mi poradila, čo so zlým prisávaním. Prišla na koreň problému a poradila mi, čo mám urobiť, aby sa to napravilo. Čuduj sa svete, zabralo to. A stačilo len vpadnutú bradičku posúvať dolu, aby spodná pera bola, čo najviac vyhnutá a tým bolo bábätko správne prisaté. Odvtedy pil efektívnejšie. Mne sa prsia zahojili a dojčenie bola radosť. 

Konečne som pochopila, aké to je dojčiť dieťatko a mať aj pocit radosti, užívať si to a zároveň pocítiť, že to nie je len kŕmenie, že je to niečo viac. Niečo, čo stálo za tú námahu. Stálo za to vydržať. Každej mamičke by som dopriala tento pocit. Nielen zážitok tehotenstva, pôrodu ale aj dojčenia. Pri druhom tehotenstve som už bola sebavedomá druhorodička. Celý želaný priebeh pôrodu som si spísala a aj vyhľadala nemocnicu, kde boli ochotní moje želania ohľadom pôrodu , jeho procesu, splniť. Bol to neskutočne silný zažitok, keď som to celé riadila ja, bez akýchkoľvek podporných liekov. Absolútne prirodzený pôrod. Začal presne ako ten prvý tak som vedela, čo a ako. Môj maličký syn sa narodil a hneď mi ho dali na bruško ako malú žabku. Ešte taký skrčený:). Priloženie od sestričky bolo len provizórne. Jasné, že sa nám to hneď nepodarilo. Ale to nevadilo. Na izbe sme to potom trénovali. Mal dokonca ten istý problém ako jeho braček s vpadnutou bradičkou, ale už som vedela, čo robiť. Akurát sestričky na mňa tlačili, že už by mi malo ísť mlieko a mal by už prospievať. Chcelo to čas. V žiadnom prípade som sa nedala sestričkou odbiť, že mu dajú "zatiaľ" umelé mlieko. Vravím ja mlieko mám. Začala som s teplou sprchou , masážami pŕs, a odsávaním prstami, tak ako som sa naučila. Keď som sestričkám doniesla mlieko ukázať, len prekvapene pozerali. Dojčím doteraz . 

Prvého syna som dojčila do troch rokov. Druhý syn má teraz dva roky a tri mesiace. Toto je môj príbeh. Chcela som, aby ženy pochopili, že to je jedinečná skúsenosť a nielen kvôli výžive dieťatka. Je to niečo viac. Je to puto. Je to kúzlo. Je to skúsenosť, ktorá zmení Vás, aj vaše dieťa, neuveriteľným spôsobom. 

To, že som sa nevzdala dojčenia a zvíťazila je mi mementom, že v myšlienke je skutočne sila. Čomu veríš, to sa stane....